Alexandra Dobrotková vyštudovala francúzštinu a históriu na FiF UK. Pracovala ako tlmočníčka a prekladateľka, neskôr koordinátorka miesta humanitárnej pomoci Kto pomôže Ukrajine v Auparku. Dnes pôsobí ako komunitná koordinátorka v našom Bratislavskom klube – ide o bezpečný, inkluzívny a medzigeneračný priestor, kde sa prepája široká verejnosť so zraniteľnými skupinami (odídenci a odídenkyne z Ukrajiny, seniorstvo, deti so zdravotným znevýhodnením, tínedžerstvo) a kde sa klientstvo aj dobrovoľníctvo navzájom podporujú a učia. Je mamou dvoch neurodivergentných synov.
„Pre mňa je stále normálne to, čo žijem ja a aké sú moje deti. Ak aj hovorím o inej kalibrácii, nemyslím to v zmysle, že by som niečo potrebovala napraviť. Hovorím to ako fakt – toto je to, (s) čím žijem. „
„Sama proti vojne neviem urobiť nič viac, len to, že budem pomáhať ľuďom, ktorí pred vojnou ušli, považujem za prirodzené, že budem človekom, ktorý im situáciu a život aspoň na chvíľu uľahčí. My všetci by sme takými mali byť. Pretože my sa máme v tejto chvíli lepšie.“
„Dobrovoľníctvo je úžasné. Zistila som, že pomáhať je v podstate veľmi ľahké, ťažké je len začať, ak neviete ako. Ale netreba sa toho báť. Pomáhanie je totiž veľmi povznášajúce.
Ak sa na to necítite, nemusíte chodiť pomáhať klaunom z Červeného nosa na detskú onkológiu. Niekedy stačí pomôcť niekomu tým, čo viete – spravovať sociálne siete, dať právnu radu, doučovať nejaké dieťa matematiku alebo akýkoľvek iný predmet.
Myslím si, že všetkým by nám pomohlo, keby sme si pomáhali, boli k sebe milší a rešpektovali sa navzájom. Aby sme sa nesnažili toho druhého vpratať do svojej predstavy o tom, ako by mali veci vyzerať. Často prichádzame s riešeniami, ktoré vôbec riešeniami nie sú, ale uspokoja nás. Veľakrát by stačilo – akokoľvek to znie ako klišé –, keby sme proste len boli ľuďmi.“